Ladislav Bodnár: Stolnotenisová osobnosť Zemplína 2020

Každoročne oceňujeme dlhoročnú záslužnú prácu

Stalo sa už tradíciou, že súčasťou otvorenia Memoriálu Františka Karandyšovského je každoročne aj ocenenie stolnotenisovej osobnosti Zemplína /do roku 2018 Horného Zemplína/ za celoživotný prínos a rozvoj tohto športu v tomto regióne. Túto cenu udeľujeme osobe, ktorá svojou prácou výrazne prispela k rozvoju stolného tenisu, či už na poli hráčskom, trénerskom alebo funkcionárskom, prípadne vykonávala inú záslužnú činnosť. Keďže práve dnes 19. septembra sa mal pôvodne uskutočniť VII. ročník tohto turnaja /aktuálne odložený na neurčite/ organizátori sa rozhodli zverejniť laureáta tohtoročného ocenenia touto formou. Pre rok 2020 sa ním stal Ladislav Bodnár.

Stolnotenisovo vyrastal na chodbe školy

Ladislav Bodnár /1949/ sa narodil v obci Vojčice, kde aj od narodenia vyrastal. K stolnému tenisu sa dostal na ZŠ v tejto rodnej obci ako žiak piateho ročníka. Spočiatku hrával na chodbe školy, neskôr s dvoma kamarátmi v priestoroch kinosály.

Pod vedením prvých trénerov

Jeho prvými spoluhráčmi boli Michal Veľk, Jozef Mihok a Mikuláš Horňák. Ich prvé stolnotenisové kroky viedol najprv učiteľ Jozef Iľko, neskôr Anton Hrin z Humenného a Tomáš /Tomi/ Tóth z Košíc. Jeho hráčskym vzorom bol majster sveta, japonec Nobuhiko Hasegawa.

Rakety sa kupovali aj v Tuzexe

Jeho prvá raketa bola úplne obyčajná, klasické drevo a poťah s vrúbkami, na vtedajšiu dobu nič nezvyčajné. Neskôr dlhé roky hrával s drevom Barna, čo sa dalo kúpiť len v prešovskom Tuzexe. Ako vedúci prevádzky tam však pôsobil František Mochnacký, tiež stolný tenista. Najprv hrával len tak pre radosť, detské súťaže sa v danej oblasti v jeho rannom veku pravidelne nehrávali. Neskôr dosiahol viacero umiestnení na MO ako aj kraja.

Hrával za viaceré kluby Dolného Zemplína

Po nástupe do práce hrával za kluby Dolného Zemplína, najprv PNZZ Trebišov /Poľnohospodársky nákupný a zásobovací závod/, kde od roku 1971 pôsobil tiež aj ako tréner. Neskôr hrával a trénoval v kluboch Slavoj Trebišov, Štart Trebišov a ŠM Veľaty /Štátny majetok/. Medzi jeho vtedajších spoluhráčov patrili napr. Ján Gondoľ, Michal Veľk, Jozef Mihók, Michal Zubko či Jaroslav Macejko.

PNZZ Trebišov v roku 1974, zľava: A. Hrin, L. Bodnár, J. Gondoľ, J. Mihok, J. Čerep.

Zakladateľ stolného tenisu vo Vojčiciach

Od roku 1991 až doposiaľ je už verný len jednému jedinému klubu, a to ŠKST Sokol Vojčice. Sám ho zakladal a dlhé roky ho ako starosta tejto obce /nepretržite od 01.10.1989 do 21.01.2011/ aj významne podporoval. V polovici 90-tych rokov prvýkrát postúpili muži do 1. ligy /vtedy pod názvom 2. liga/ a na prelome milénia si zahrali aj extraligu. Aktuálne je už v dôchodku, stále však aktívne pôsobí v klubovom výbore. Je držiteľom rozhodcovskej licencie A, čo mu umožnilo účasť na významných športových podujatiach, donedávna ešte rozhodoval extraligové zápasy vo Vranove n/T.

L. Bodnár so svojími zverencami v roku 1988, zľava: M. Gajoš, J. Kmec, M. Keleme, A. Moroz, M. Ujhely, Ľ. Moroz, P. Ostrožovič, Čvirk , A. Bajus

Za rozhodujúce považuje pozitívne myslenie

Z pohľadu žiaducich vlastnosti nielen športového funkcionára všeobecne považuje za mimoriadne dôležité, že práca Vás v prvom rade musí baviť, človeku nesmie chýbať pozitívne myslenie a keďže ako „vizionár“ klubu stále myslí tiež dopredu, je potrebné sa venovať aj výchove a rozvoju mládeže. Práve tieto vlastnosti podľa jeho osobného názoru často absentujú v súčasnom stolnom tenise. Najmä chýba chuť pracovať s mládežou zo strany učiteľov na jednotlivých školách, veľkým problémom sa javí aj nedostatok vhodných priestorov.

V medzigeneračnom porovnaní vidí rozdiely

Ako problém v súčasnom rozvoji stolného tenisu však vníma určitú lenivosť, a to nie len zo strany detí, ale aj ich rodičov. V jeho časoch mali deti radosť z toho, že si môžu zatrénovať a chodiť po turnajoch. Väčšina detí bola tiež pohybovo viac nadaná. Bežne sa stávalo, že deväťročné deti pred tréningom postavili a po ňom zložili aj osem stolov. A to nemali kolieska ako dnes, každý stôl si museli poctivo v rukách vynosiť. Dnes však už v mnohých prípadoch nepostavia stoly ani rodičia, aj keď ich stačí len pohodlne doviesť na kolieskach. V 70-tych a 80-tych rokoch chcelo každé dieťa športovať, chodili rodičia, súrodenci, susedia, kamaráti. A teraz? Samotné dieťa často nechce, no záujem nemá tiež ani rodič. A nie je to len o peniazoch, na čo sa zvykne s obľubou poukazovať. Podľa jeho názoru sa na krajskej úrovni dá hrávať stolný tenis všade. Tam kde je chuť a vôľa sa nájdu aj financie.

Stolný tenis pre mládež vrelo odporúča

Pre súčasnú mladú generáciu je tento šport určite mimoriadne vhodný. Aj deti, ktoré nedosahujú výkony reprezentačných tímov môžu cestovať po celom Slovensku, stretávajú sa s množstvom ľudí, turnaje prebiehajú v priateľskom a nekonfliktnom prostredí. Deti sa tak tiež učia slušnému správaniu. Jeho motto: „Buď dobrý, múdry, správaj sa slušne a nikomu neubližuj“ je stále aktuálne.

Aktívny aj na dôchodku

Stolný tenis sa dá bez problémov hrávať aj vo veku sedemdesiatnika, sám je toho príkladom. Treba sa len veľa hýbať. Ako funkcionár stále organizuje veteránske turnaje. Za sebou by chcel zanechať niečo, čo klub ŠKST Sokol Vojčice posunie dopredu a zviditeľní na stolnotenisovej mape Slovenska.

V roku 1974 ako účastník 1. Českoskovenskej olympiády – ČSOMPZ /26. až 30.6.1974/
hrajúci za družstvo PNZZ Trebišov.


Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *