Päťdesiatka klubového kapitána

Stolnotenisová päťdesiatka

Viacerým priaznivcom Humenského stolného tenisu určite neušlo, že 12. februára sa do klubu päťdesiatnikov pridal aj dlhoročný hráč ŠKST Humenné Igor Serbák. Kolektív hráčov, funkcionárov a priaznivcov klubu chce preto tejto výraznej stolnotenisovej osobnosti v našom regióne popriať ešte čo najviac odohraných stolnotenisových sezón, pevné zdravie a nezlomnú vôľu do ďalších súťažných zápasov. Pri tejto príležitosti prinášame prierez jeho bohatej športovej kariéry.

Stolnému tenisu sa venuje od šiestich rokov

V roku 1973 sa do bytu na Kukorelliho ulici v Humennom, kde vtedy ešte len 6 ročný malý oslávenec býval, prisťahoval F. Karandyšovský, ktorý bol v tom čase spoluzakladateľom stolnotenisového oddielu TJ Chemkostav Humenné /od 1970/. Práve jeho zásluhou tak súčasný kapitán humenského stolného tenisu postupne prenikol do tajomstva pingpongovej hry. Bolo to v čase, keď si partia mladých chlapcov pred vtedy ešte existujúcou židovskou synagógou /približne na mieste súčasnej zasadačky MsÚ/ postavili z preglejky pod holým nebom svoj prvý stolnotenisový stôl a trávili pri hre voľný čas pod dozorom rodičov z okien protiľahlej bytovky. Unikátna fotografia, ktorá pred synagógou vznikla, sa však v archíve hráča žiaľ nezachovala.

Zakrátko dosiahol aj prvé úspechy

Práve F. Karandyšovský túto partiu takmer desiatich detí /P. Štúň, M. Serbák a iní/ zlanáril do vznikajúceho stolnotenisového klubu hrajúceho v telocvični na SOU Stavebnom, pričom I. Serbák bol z nich výrazne najmladší. Aj napriek tomu zakrátko dosiahol prvé úspechy. Na majstrovstvách okresu v januári 1976 v kategórii mladších žiakov skončil tretí /1. M. Rapáč, 2. P. Piško/, o rok neskôr bol v tej istej kategórii už druhý, keď nestačil len na D. Gajdoša /Udavské/. V tom čase už pravidelne hrával 1. triedu Krajských majstrovstiev žiakov. Počas žiackeho veku bol postupne súčasťou troch generácii hráčov, najmä P. Štúň, M. Serbák, G. Lysý, P. Šepeľa, M. Ivanco, M. Bajcura, Š.  Treščák a ďalší.

Foto: Igor Serbák v čase pôsobenia v mládežníckych stolnotenisových kategóriách /zdroj: archív autora/

Venoval sa aj futbalu, zvíťazil však stolný tenis

Počas celého obdobia žiackeho veku sa však striedavo venoval aj futbalu. Dvakrát sa na obdobie roka až dvoch dokonca stolnému tenisu úplne prestal venovať. Ako najmladší žiak totiž hrával za Chemlon Humenné a spomedzi rovesníkov bol jeden z najrýchlejších. Keď na toto obdobie neskôr už ako dospelý muž spomínal so svojím bývalým futbalovým trénerom Jozefom Švecom, ten konštatoval, že pri pohľade na výsledky starých kondičných testov žiakov patrili tie jeho k jedným z najlepších v histórii futbalového klubu. Nakoniec však, aj z dôvodu objektívnych zdravotných problémov v chladnom a daždivom jesennom počasí pri futbale, zvíťazil práve stolný tenis.

Do štrnástich bol rýdzi útočník

Meno Igor Serbák je na stolnotenisovej mape spojené s jeho obranárskym štýlom hry. Väčšina súčasných stolnotenisových priaznivcov však netuší, že takmer celý žiacky vek odohral ako útočník. To sa zmenilo až príchodom trénera Alberta Paríška z Košíc, ktorý mu vzhľadom na nevyhovujúcu kvalitu bh topspinu poskladal z troch plátkov jeho prvý obranársky poťah – trávu. A táto výrazná zmena sa do budúcnosti vôbec neukázala ako zlé rozhodnutie. Už tri týždne po nej dokázal v roku 1981 získať na v tom čase kvalitne obsadenom turnaji O Cenu Chemkostavu medailu. Ako jediný spomedzi humenských hráčov príjemne prekvapil a dokázal sa prebojovať na stupne víťazov. V kategórií mladších žiakov skončil tretí a nad jeho sily bol len víťaz M. Haničák a strieborný R. Timko /obidvaja Šarišské Michaľany/.

Ako junior pravidelne hrával za áčko mužov

Napríklad v sezóne 1983/1984 ako člen družstva TJ Chemkostav Humenné A v krajských majstrovstvách mužov skupiny Východ zabezpečil prvenstvo už po sedemnástom kole a tým aj postup do finále v boji o titul majstra kraja. V boji o postup do národnej ligy však v konkurencii Tatramatu Poprad a Lokomotívy Ruskov v marci 1984 však Humenčania neuspeli. V tom čase ako junior absolvoval spolu s A družstvom tri neúspešné kvalifikácie v rade, no ani to ho od vôle dosahovať úspechy neodradilo.


Foto: Prvé družstvo mužov v zložení zľava: M. Michalčo, K. Till, M. Bajcura, I. Serbák a A. Paríšek absolvovalo v závere sezóny 1983/1984 neúspešnú kvalifikáciu o majstra východoslovenského kraja /zdroj: archív autora/.

Na vojenčine športovo dozrel

Ako vojak nastúpil na ZVS v Týniští nad Orlicí pri Hradci Králové do miestnej vojenskej telovýchovnej jednoty. Tam takmer každodenne /4x do týždňa plus 1x kondícia a sauna/ zvyšoval svoje stolnotenisové kvality. Pravidelne tam hrával najvyššiu krajskú súťaž Východočeského kraja, spoluhráčmi mu boli napr. Martin Hanus z Kladna /hrával aj národnú českú ligu/, Šimak a Jozef Rezek.

S prvoligovou príslušnosťou spolu deväť rokov

Jeho pôsobenie vo VTJ sa už za krátko ukázalo ako výborný ťah. Po návrate z vojenčiny sa konala reorganizácia súťaží a humenskí stolní tenisti si dokázali vybojovať účasť v druhej najvyššej slovenskej súťaži /súčasná 1. liga/, v ktorej sa po prvýkrát predstavili v sezóne 1990/1991. V čase postupu boli jeho spoluhráčmi M. Michalčo, P. Ondruš, M. Ivanco a M. Bajcura. Títo hráči sa dokázali pravidelne umiestňovať bez akýchkoľvek problémov v strede tabuľky. To bolo podmienené aj kvalitou a intenzitou tréningu, keďže okrem pondelkových kondičných trénovali ešte ďalšie štyri dni. Začiatkom deväťdesiatych rokov túto súťaž hrával šesť rokov v rade s dlhodobou úspešnosťou 60 – 70%. Keď v sezóne 1996/1997 Humenčania ligovú príslušnosť stratili, bolo to skôr z dôvodu odchodu viacerých hráčov za pracovnými povinnosťami ako v dôsledku slabšej kvality ich výkonnosti.


Foto: Družstvo Humenských mužov si pre sezónu 1990/1991 po prvykrát v histórii klubu vybojovalo právo štartu v druhej najvyššej slovenskej súťaži, zľava: M. Krajňák, D. Karandyšovský, M. Bajcura, Š. Treščák, M. Michalčo, I. Serbák a P. Novák /zdroj: archív autora/.

Spočítať všetky dosiahnuté úspechy by bolo obtiažne

Neskôr si druhú najvyššiu slovenskú ligu ešte zahral ako štyridsiatnik v troch sezónach 2011/2012 až 2013/2014, to však už bolo zrejmé, že tento prvoligový priestor patrí skôr mladším hráčom. A tak celkovo deväť odohraných sezón v druhej najvyššej slovenskej stolnotenisovej súťaži je vizitkou, s ktorou sa na Hornom Zemplíne nemôže pochváliť žiaden ďalší hráč. Ak k tomu prirátame napr. aj účasť na majstrovstvách Slovenska mužov v čase, keď sa ich malo právo zúčastniť len 32 nominovaných hráčov /osem hráčov z východného Slovenska/. V roku 2002 skončil na majstrovstvách Prešovského kraja v Humennom v dvojhre mužov druhý a rovnako striebornú medailu si odniesol aj vo štvorhre. Navyše, v sezóne 2001/2002, keď sa viedol krajský rebríček pre Prešovský a Košický kraj osobitne, sa v koncosezónnom rebríčku spomedzi všetkých hráčov Prešovského kraja umiestnil na vynikajúcom treťom mieste /predstihol ho len 1. P. Roba a 2. P. Tušim/. Je preto zrejmé, že čerstvý päťdesiatnik o svojich stolnotenisových kvalitách nikoho presviedčať nemusí. Počet medailí z oblastných majstrovstiev vo všetkých vekových kategóriách by asi bolo obtiažne spočítať. Je však tiež pravdou, že práve tie oblastné pre neho v mužskej kategórii dlhodobo nie sú prioritou a aj keď sa ich zúčastňuje len sporadicky, bez medaily sa z nich hádam ešte nevrátil.


Foto: Po dlhých rokoch sa na domácej pôde v sezóne 2011/2012 predstavilo družstvo ŠKST Humenné opätovne v druhej najvyššej slovenskej súťaži. V zložení zľava: I. Serbák, M. Brnčal, D. Fink a D. Stoják v úvodnom zápase podľahli hosťom zo Svidníka v pomere 3:11. Za hostí nastúpili Š. Eštok, P. Tušim, P. Poľa a T. Dubec /zdroj: archív autora/.

Jediný s plnou účasťou

V roku 1988 bol hneď po návrate z vojenčiny spoluzakladateľom tradície dvojdňových koncoročných klubových ukončení sezóny v prírode pod holým nebom v neďalekej rekreačnej zóne v obci Brestov. Voľba termínu posledného júnového týždňa na Petra a Pavla však vôbec nebola náhodná /Peter Lauda, Peter Šepeľa, Pavol Ondruš/. Len jediný raz sa stalo, že tento termín bol pred necelými dvadsiatimi rokmi preložený o týždeň neskôr, no a počasie sa vtedy na hráčoch poriadne vybúrilo. Tohtoročné koncosezónne stretnutie 2017 tak bude už jubilejným tridsiatym ročníkom v rade. A počet účastníkov sa rozrastá, keď pred rokom to už bola priebežne takmer päďtesiatka stolnotenisových priaznivcov. Asi nikoho tiež neprekvapí, že práve oslávenec je jediným v klube ŠKST Humenné s plnou účasťou na všetkých ročníkoch.

Podporu najbližšej rodiny si nesmierne váži

Počas žiackeho veku rozhodne cítil podporu svojich rodičov či najbližších v jeho športových aktivitách. Na tréningy ho ako mladšieho najskôr doprevádzal jeho brat Marián, ktorý sa neskôr po štúdiu na FTVŠ v Bratislave stal ako jeden z mála na Slovensku aj trénerom najvyššej A kategórie /záverečnú diplomovú prácu na FTVŠ mal v odbore stolný tenis/. Je síce pravdou, že pravidelný zápasový a tréningový kolotoč každého športovca oberá o voľný čas, ktorý mohol venovať svojim najbližším, jeho manželka Viera a dve dospievajúce šestnásťročné dcéry Janka a Miška si však na to už zvykli. Navyše, čas strávený v telocvični aj keď vo vyššom veku možno len ťažko niekomu zazlievať. Aj napriek veku veterána sa však odmieta zúčastňovať podujatí tejto kategórie, keďže svoj voľný čas už chce venovať viac rodine.

Vekový strop pre ukončenie aktívnej činnosti nemá

Je pravdou, že časom prichádzajú veku a špecifikácii tohto športového odvetvia aj zodpovedajúce zdravotné komplikácie. Ako sám uvádza, je to následok nedostatočnej rehabilitácie či kvalitnejšej životosprávy, ktorú si teraz s odstupom času plne uvedomuje. Napriek tomu sa stolnému tenisu chce venovať čo najdlhšie. Partia dobrých kamarátov, množstvo zážitkov, či ľudia, ktorých prostredníctvom športu stretol, to sú devízy, pre ktoré sa stolnému tenisu chce venovať čo najdlhšie.

Schopnosť vytrvať považuje za jednu z najdôležitejších

Pri porovnaní športových podmienok, ktoré mal kedysi on sám oproti súčasným mladým humenským hráčom udáva, že im tak trochu aj závidí. Kvalifikovaní tréneri, vybavenie herného priestoru, tréningové podmienky, hráčske vybavenie, účasť na celoslovenských turnajoch, či možnosti sparingpartnerov, to všetko sú podmienky, ktoré on ako mladý chlapec na takejto úrovni nemal. Aj preto je prekvapený, ak sa mladí hráči rýchlo vzdávajú v prípade, že sa úspechy nedostavania na počkanie, resp. podľa ich predstáv. Pre mnohých mladých hráčov je dnes oveľa jednoduchšie utiecť z bojiska, ako sa poctivým tréningom a pevnou vôľou postupne prepracovať vyššie. Preto považuje za jednu z najdôležitejších vlastností stolného tenistu schopnosť vytrvať a nevzdávať sa aj v prípade neúspechov. Sám je príkladom toho, že úspech sa nerodí ľahko a rýchlo, ide o dlhodobý proces, ktorý je však oveľa trvácnejší.

Príkladom pre ďalšiu generáciu hráčov

Na záver môžeme len vysloviť presvedčenie, že kapitán humenského stolného tenisu, ako ho všetci v klube familiárne nazývajú, odohrá ešte množstvo ďalších sezón a svojimi vlastnosťami ako bojovnosť, či schopnosť obetovať sa v prospech kolektívu bude príkladom pre novovznikajúcu stolnotenisovú generáciu najmladších humenských hráčov.

-daf-

Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterEmail this to someonePrint this page


Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *